Vôľa Netflixu je čiastočne inšpirovaná životným príbehom autora?

V belgickom Netflixe vojna dramatický film, Will “, diváci sa stávajú divákmi trýznivých životov Antverpčanov, ktorí sú po nacistickej okupácii mesta nútení k nečinnosti, kolaborácii alebo odporu. Príbeh sleduje hlavného hrdinu, Wilfried Wils , umelec, z ktorého sa stal policajt, ​​ktorý má pokyny dodržiavať nemecké úrady, ktoré terorizujú židovské obyvateľstvo mesta. Napriek tomu ani Wils, ani jeho partnerka Lode nemôžu zostať dlho spokojní a nakoniec sa prihlásia do mestského odbojového úsilia, ku ktorému sa pripojí Lodeova sestra Yvette. Keď ich však dostihnú ich morálne, ale nezákonné činy, Wils sa ocitne rozpoltený medzi tým, čo je správne a čo je bezpečné.

Filmové rebríčky a historické cesty počas druhej svetovej vojny. Zobrazuje hrôzy spoločnosti prostredníctvom jedinečnej optiky, ktorú predtým väčšina mainstreamových médií nevyužívala. Ako taký zostáva Wils a jeho príbeh fascinujúco autentický, čo vedie k prirodzeným špekuláciám publika o jeho základoch v skutočnom živote.

Wil: Je to skutočný príbeh?

Vzhľadom na historický kontext filmu „Will“ má film jemné väzby na realitu. Zatiaľ čo presné udalosti, ako sa odohrávajú, nie sú priamo inšpirované skutočným príbehom, prostredie, postavy a skúsenosti majú hmatateľné spojenie s príbehmi zo skutočného života. Pre začiatok, „Will“ je adaptáciou knihy na film rovnomenného románu Jeroena Olyslaegersa z roku 2016 „Wil“, ktorý je základom modernej holandskej literatúry.

Napriek fikcii knihy, Wilova postava a príbeh majú svoj pôvod v brutálnej a monumentálnej realite nacistickej okupácie Antverp v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Autor Olyslaegers udržiaval osobné spojenie s rovnakým obdobím prostredníctvom svojho starého otca, ktorý bol v mladosti nacistickým kolaborantom. Tam, kde sa mnohí iní pokúšali posunúť sa od vojnových zverstiev po jej skončení, autorkin starý otec, ako sa ukázalo, zostal uviaznutý v minulosti.

V dôsledku toho muž neustále diskutoval o svojich skúsenostiach so svojím vnukom Olyslaegersom. V skutočnosti sa autorova prvá kocovina v pätnástich rokoch objavila po noci pitia s jeho starým otcom, ktorý ho očaril strašnými príbehmi z minulosti. Z týchto zážitkov však dlho nevychádzalo nič, až autor po rokoch v dospelosti navštívil odbornú besedu s Hermanom van Goethem, uznávaným profesorom histórie.

Počas diskusie Goethem ukázal policajný dokument z roku 1942, ktorý popisuje nemecké sily, ktorým pomáhala antverpská polícia a zbierali židovských jednotlivcov a rodiny z ich domovov. Olyslaegers rozprával o zhromaždení v rozhovore s Národné centrum písania a povedal: „Policajná správa je plná opisov hrozného násilia. Počas strašného chaosu pri obhliadke zaklopú policajt a jeho kolega na dvere na Kruikstraat. Židovský muž otvorí dvere a priamo pred nimi si žiletkou podreže hrdlo. Vnútri nájdu zvyšok rodiny otrávených pri kuchynskom stole...“

Olyslaegers býval neďaleko bytu opísaného v policajnej správe. Pri pohľade na miesto, kde sa takéto hrôzy odohrali nie príliš ďaleko v minulosti, si autor uvedomil, že nemôže prestať myslieť na túto udalosť. Okrem toho mu pripomína vzdialeného príbuzného, ​​ktorý pracoval ako chyžná v tej istej oblasti v dome, ktorý kedysi patril nóbl židovskej rodine. Keď sa nemecké sily zbalili a poslali židovské obyvateľstvo na smrť do Osvienčimu, Olyslaegersova teta naďalej žila v byte s dôstojníkom SS, nie menej.

„V ten deň ma hľadal príbeh,“ povedal Olyslaegers a zdôraznil inštrumentálny vplyv, ktorý mala jeho minulosť na jeho rozprávanie. „Dvakrát mi zaklopalo na dvere. To je dôvod, prečo som napísal túto knihu.'

Ako také zostáva zrejmé, že Olyslaegersova kniha, aj keď nie je modelovaná podľa konkrétneho historického príbehu, ako sa odvíjala v reálnom živote, má veľký vzťah k realite. Hoci jeho román nie je životopisný, rozpráva neuveriteľne skutočný príbeh, ktorý sa snaží pozrieť na históriu z inej perspektívy, zbavený luxusu spätného pohľadu. Z rovnakého dôvodu zostáva príbeh zložito zviazaný s realitou.

Filmová adaptácia Tima Mielantsa je relatívne verná svojmu zdrojovému materiálu a zároveň prináša podstatnú zmenu. Napriek tomu si jeho film vo svojej podstate zachováva realizmus, ktorý zaviedla jeho predchodkyňa. V konečnom dôsledku teda film, hoci je technicky fiktívnym médiom, má nepopierateľné korene v realite.