Historická dráma Jonathana Glazera Zóna záujmu “ končí tým, že Rudolf Höss zabezpečuje návrat do koncentračného tábora Osvienčim, kde dohliadal na popravu miliónov . Vydáva sa vrátiť na miesto, aby sa uistil, že tisíce maďarských Židov sa stretnú s rovnakým cieľom. Nacistický dôstojník zavolá manželke Hedwig Hössovej, aby sa podelila o správy o jeho návrate, len aby ho čakala s ich deťmi. Po udalostiach zobrazených vo filme Rudolf pokračoval v nemilosrdnom zabíjaní niekoľkých ďalších Židov, ale nie na dlho. Jeho život sa skončil práve na mieste, kde kedysi zavraždil milióny. Na druhej strane Hedviga žila ešte niekoľko desaťročí, aby zomrela v tme!
V roku 1944 sa Rudolf vrátil do koncentračného tábora Osvienčim, aby dohliadal na masovú popravu okolo 434 000 maďarských Židov, ktorých na miesto transportovali za 56 dní. V tom čase boli krematóriá v tábore schopné zlikvidovať len okolo 132 000 tiel mesačne. Zvyšok mŕtvych tiel vyhodili do otvorených jám a zapálili. V máji a júni toho roku bolo údajne v tábore splynovaných 10 000 Židov a poprava bola známa ako „Operácia Höss“. Podľa odborníka na holokaust Michaela Berenbauma bol rok 1944 rokom „Auschwitz sa stal Auschwitzom“. V novembri 1944 bol Rudolf prevezený do koncentračného tábora Ravensbrück. V tábore údajne dohliadal na popravu viac ako 2000 väzenkýň.
Počas posledných dní druhej svetovej vojny sa Rudolf prezliekol za záhradníka menom „Franz Lang“. Objavil a zatkol ho Hanns Alexander, lovec nacistov, ktorý ho našiel so snubným prsteňom, na ktorom bolo napísané jeho meno. „Počas prvého výsluchu ma zbili, aby získali dôkazy. Neviem, čo bolo v prepise, ani čo som povedal, aj keď som to podpísal, lebo mi dali likér a zbili ma bičom. Bolo toho príliš veľa, aby som to zniesol,“ napísal Rudolf vo svojich spomienkach „Obchodník so smrťou: Spomienky veliteľa SS v Osvienčime“ o svojich britských väzniteľov.
Rudolf potom svedčil pred Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu 15. apríla 1946. „Velel som Osvienčimu do 1. decembra 1943 a odhadujem, že tam bolo popravených a vyhubených najmenej 2 500 000 obetí splynovaním a upálením a ďalších najmenej pol milióna podľahlo hladom a chorobami, čo má za následok celkovo asi 3 000 000 mŕtvych. Toto číslo predstavuje asi 70 % alebo 80 % všetkých osôb poslaných do Osvienčimu ako väzni, zvyšok bol vybraný a použitý na otrocké práce v priemysle koncentračných táborov. […] Len v Osvienčime sme v lete 1944 popravili asi 400 000 maďarských Židov,“ píše sa v jeho čestnom vyhlásení, ktoré bolo urobené v Norimbergu.
V roku 1946 bol Rudolf vydaný do Poľska, len aby ho súdil Najvyšší národný tribunál. Na trest smrti obesením bol odsúdený 2. apríla 1947. Nasledujúci deň niekoľko bývalých väzňov z Osvienčimu požiadalo súd o jeho popravu v tábore, ktorému velil. 16. apríla 1947 bola v Osvienčime postavená šibenica s padacími dverami. Odviedli ho do cely v „bunkri“, táborovej väznici v bloku č. 11, ktorý bol tiež známy ako „blok smrti“. Jeho poprava bola potom vykonaná vedľa krematória bývalého koncentračného tábora Auschwitz I. Rudolfa vo veku 45 rokov obesili na šibenici.
Pred zatknutím Rudolfa britská spravodajská služba vypátrala Hedwig Hössovú a ich deti do dediny neďaleko Belsenu v Nemecku. Nakoniec bola zajatá a policajti ju vypočúvali, aby zistili, kde sa nachádza jej manžel. Hedviga vždy odpovedala, že Rudolf je „mŕtvy“, napriek tomu, koľko dní bola vypočúvaná. Nakoniec sa policajtom podarilo získať informácie, ktoré od nej hľadali.
„Potom sme Frau Hössovej informovali, že vlak má odviezť jej troch synov na Sibír, pokiaľ nám nepovedala, kde je jej manžel a jeho prezývky. Ak by to neurobila, mala by dve minúty na to, aby sa rozlúčila so svojimi synmi... nechali sme ju asi 10 minút s papierom a ceruzkou, aby si zapísala požadované informácie. Našťastie náš blafák fungoval; zapísala informácie a ona aj jej synovia boli poslaní domov,“ povedal o Hedvige dôstojník, ktorý mal na starosti jej vypočúvanie. podľa Laurence Rees, autor knihy Osvienčim: Nová história.
Existuje niekoľko správ, podľa ktorých sa Hedviga znovu vydala a presťahovala sa do Spojených štátov. Nemusí to však byť pravda. Podľa Thomasa Hardinga, ktorý napísal ‚Hanns a Rudolf‘, sa presťahovala do malého domu neďaleko Stuttgartu v Nemecku, kde žila s jednou zo svojich dcér. Nemala priznaný štátny dôchodok ani iný príjem od štátu. Od 60. rokov pravidelne navštevovala svoju dcéru Brigitte vo Washingtone. Posledná návšteva Hedvigy bola v septembri 1989, keď mala 81 rokov. Hoci sa plánovala vrátiť do Nemecka, krehká Hedviga zostala so svojou dcérou dlhšie, pretože bola „príliš zima“.
15. septembra sa Hedviga navečerala a unavená išla spať. Na druhý deň našla Brigitte svoju matku mŕtvu, ktorá zomrela v spánku. Hedvigu spopolnili v miestnom krematóriu. Zo strachu, že by sa mohli ukázať neonacisti, aby vzdali hold jej matke, dala Brigitte správcovi cintorína upravenú verziu Hedviginho mena. Pohreb bol odložený, pretože príbuzní prišli z Nemecka. Dňa 3. marca 1990 sa konala krátka bohoslužba na medzicirkevnom cintoríne, kde je Hedviga pochovaná aj medzi Židmi.